Alice a Jasper 2.Kapitola

13. srpna 2009 v 14:07 | Benkas
AAAA je tu druháá kapitola...pls dajte nejake komenty....Či sa vám páči...hh dik


2.kapitola- Prvá vízia

Alicin pohľad


Sedela som na zemi, rukami som si oblapila kolená a flustrovane som sa pohojdávala sem a tam. Zistenie, že som niečo iné, než človek, ma deprimovalo. Čo vlastne som?
Jediné, čo ma napadalo, bolo, že som upír, no to by nevysvetľovalo to slnko, teda fakt, že sa na ňom moja koža trblietala alebo moje super zmysly, ako čuch, sluch, zrak a hmat.
Od toho dňa,. čo som to zistila, ubehlo už pár dní. Vôbec som nevychádzala z domu, ak sa to vôbec dalo nazvať domom, keďže mal iba jednu izbu. Po celý ten čas som len meravo sedela a premýšľala.
Prečo som sa musela stať upírom? Kto mi to spravil? Existuje veľa upírov? A prečo sa na nič nepamätám? Má to tak byť? Myslím, že nie.
Vzdychla som si, rýchlo som vstala, prešla ku dverám a vyšla von. Mesiac svietil vysoko nad stromami jeho žiara dodala mojej pokožke zvláštnu iskru. Kdesi ďaleko som počula jemné žblnkotanie vody. Rozbehla som sa smerom k nej. Istá vec ma však na mojom behu prekvapila- bola som neuveriteľne rýchla, stromy sa okolo mňa rozmazane mihali, teda nie úplne rozmazane, videla som ich totiž veľmi jasne. Ani nie za sekundu, som bola pri malom jazierku, mohlo mať tak rozlohu 30 m2. Hĺbku som odhadla na tri metre. Vrátila som sa späť o pár krokov, rozbehla som sa a skočila doň. Celá som sa doň ponorila. Teplota vody bola celkom primeraná teplote vyduchu. Akonáhle som sa ponorila, rýchlo som sa aj vynorila. Nechcela som riskovať, že sa utopím.
Utopím?
Vyprskla som od smiechu a voda okolo mňa sa trocha rozvírila.
Ako som sa mohla utopiť, keď už som mŕtva? Smiech nie a nie zastaviť.
Asi po takých troch minútach som sa ponorila a skúšala svoj dych, ani som sa predtým nenadýchla. Pod vodou som bola možno aj celé hodiny, keď mi došlo, že tu budem nekonečne dlho. Vynorila som sa teda nad hladinu.
Slnko pomaly vychádzalo a všetko naokolo sa prebúdzalo k životu. Rýchlo som vyšla z jazierka a rozbehla sa späť do domu. Až tam som si uvedomila, že mám šaty do nitky premočené. Takmer pri dverách bola skriňa, do ktorej som ani raz nenazrela, hoci neviem prečo, no teraz som dúfala, že nie je prázdna. Našťastie nebola. Vybrala som z nej čierne šaty a prezliekla sa.
Tentoraz som sa rozhodla, že strávim celý deň vonku a v noci... v noci pôjdem do najbližšieho mesta a ukradnem zopár vecí.
Keď nastala noc, vrútila som sa do mesta a zastala pred najbližším domom, ktorý som sa rozhodla vykradnúť.
Bol to veľký dom s asi tromi poschodiami, veľkými oknami a takou zvláštnou žltou farbou.
Už-už som chcela vyskočiť na najvyššie okno, keď sa to stalo.
Prestala som okolo seba vnímať ulicu a dom a zahľadela som sa kdesi úplne inde. Veľmi jasne som videla malé dievčatko v postieľke, ktoré sa na mňa pozeralo. Malo smutné hlúpe očičká, ktoré odrážalo môj odraz- môj odraz s odstrašujúcimi červenými očami. So strachom v očiach sa zatriaslo. A zrazu bolo po všetkom.
Opäť som vnímala dom a ulicu, na ktorej som stála. Potriasla som hlavou. Čo to bolo? Nechala som to radšej tak, vyskočila som do okna, ale celkom potichučky otvorila ho. Keď som bola vnútri, porozhliadla som sa a zbadala ju. Sedela v postieľke vystrašene sa na mňa pozerala. Mala dlhé blond vlasy, nočná košieľka jej bola príliš veľká a hnedé oči upierala na mňa. Mohla mať tak päť rokov. Striasla sa.
,,Neboj sa," zašepkala som, ,, neublížim ti." Dievčatko sa trocha uvoľnilo.
,,Kto si?" spýtala sa ma zvedavo. A vtedy som sa nadýchla. Jej vôňa sa mi dostala do hrdla a spaľovala ho. Zaťala som päste. Malú to trocha vystrašilo.
,, Alice," odvetila som, rýchlo som prešla ku dverám, otvorila ich a vyšla na chodbu. Okamžite som za sebou zavrela. Mala som čo robiť, aby som sa ovládala. Bolo nesmierne ťažké nezaútočiť na ňu. Ale musela som sa ovládať. Musela.
Rýchlo som preletela domom, z jednej hosťovskej izby som zobrala posteľ, hoci som vôbec nevedela na čo. Zistila som, že ako upír vôbec nepotrebujem spánok, teda vlastne ani nemôžem spať. Na posteľ som položila čosi ako pohovku, zobrala som ešte jedno obrovské zrkadlo, pár šiat a zopár peňazí. Posteľ a spolu s ňou aj zbytok vecí som zodvihla jednou rukou, čo ma trocha ( teda poriadne ) prekvapilo. Zišla som na prízemie a očami som odhadovala, či by som to nejako prepchala cez dvere. Nanešťastie to nešlo a tak som sa postavila ku stene. Vrazila som do nej päsťou z celej sily a stena sa do polovice preborila. Tentoraz som rýchlo vybehla z domu a ponáhľala sa do toho svojho. Rýchlo som veci umiestnila v izbe, sadla si na posteľ a premýšľala.
Čo bolo to, čo som videla? Vyzeralo to ako vízia. Žeby som bola jasnovidka? Tomu sa mi ani nechcelo veriť.
Ľahla som si a ruky položila ya hlavu.
Bolo by takéto čosi možné?

Jasperov pohľad

Utekal som a nič ma nemohlo zastaviť. Bola už hlboká noc, keď som sa rozhodol, že vojdem do nejakého mesta a ukradnem auto. Chcel som sa aspoň z polovice tváriť ako človek. Nechcelo sa mi kúpiť si auto, pretože obchodz boli otvorené len cez deň a ja som nechcel vystavovať svoju pokožku slnečným lúčom. Najbližšie mesto, ako som neskôr zistil, bolo Austin. Len čo som tam zbadal perfektné auto, vlámal som sa doň a vyštartoval. Zamieril som na sever.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa Vám poviedka Alice a Jasper?

Ano...
Treba na tom popracovať
Nie

Komentáře

1 CajushHP CajushHP | Web | 13. srpna 2009 v 14:41 | Reagovat

Už sa teším,ako sa stretnu:D
Super kapča,ale že by Alice takto kradla??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama